Môj príbeh športovkyne je do veľkej miery aj o tom, ako by sa to robiť nemalo.

Na začiatku bolo zdravé talentované dievča z Tatier, s nadšením pre pohyb, silnou vnútornou motiváciou a postupne sa formujúcim snom o kariére vrcholovej športovkyne. Všetko tomu nasvedčovalo, nazbierala som množstvo Majstrovských titulov a zúčastňovala sa medzinárodných vrcholných podujatí.

Trénovala som odhodlane, vždy viac ako menej. Úspechy boli a nikto môj tréning nebrzdil. Avšak telo má svoje limity... U mňa sa to začalo prejavovať častou chorobnosťou dýchacích ciest, v 20 rokoch sa zo mňa stala alergička, mala som problémy s imunitou, nízky hemoglobín, bola som vyčerpaná... Uviazla som v začarovanom kruhu, keď čím viac som chcela trénovať, tým menej mi to šlo. Bolo to obdobie veľkej frustrácie, keď som sa svoje zdravotné problémy snažila riešiť všetkými možnými spôsobmi o ktorých som vedela: liekmi, bylinkami, doplnkami, stravou, akupunktúrou, alebo nahliadať na moju situáciu aj psychosomaticky. Ale tento oriešok som v tom čase nerozlúskla. Dopracovala som sa ešte k tomu do ťažkej anémie. Športové sny sa rozplynuli a vlak svetového lyžovania mi ušiel.

Život bez športu som si nevedela predstaviť. Zmenila som však svoj postoj, venovala sa turistike a hýbala sa pre radosť, spomalila som a začala viac rešpektovať svoje telo. Tak po dvoch rokoch som zistila, že mám výkonnosť ako v časoch keď som intenzívne trénovala. Išla som teda občas na nejaké preteky v skialpinizme, horské behy, cyklistiku...a prihlásila som sa z nostalgie aj na MSR v behu na lyžiach. Tie som na prekvapenie s prehľadom vyhrala. Vtedy mi začala vŕtať v hlave myšlienka, že o 2 roky bude Olympiáda. Tak to vo mne rezonovalo, že túto cestu nemám uzavretú a aspoň vyskúšať to potrebujem. Ako mladšia som snívala o medailách, a teraz aj účasť z podmienok, ktoré som mala bola výzvou. Teda som do toho aj s podporou mojich blízkych šla. Zásadným uvedomením v mojom prípade bolo, že menej je viac! Už som mala prácu, takže nebol priestor na veľké tréningové dávky.

Potom prišla moja životná sezóna, zabehla som niekoľko hodnotných výsledkov a vyjazdila si kvalifikáciu na Olympiádu do Sochi 2014. V ďalšom roku, som zintenzívnila tréning, pridal sa k tomu nejaký ten tlak a opäť som začínala byť častejšie chorá a nie vo forme. Ochorela som nakoniec aj na Olympiáde, takže výkon na hranici môjho potenciálu to určite nebol. Cesta bola cieľom a potom už nebol dôvod pokračovať v tom všetkom ďalej. Dnes som vďačná za skúsenosti, ktoré mi táto etapa priniesla, či už po mentálnej alebo tréningovej stránke.